Reflexie predmetov

Predmet bol pre mňa zaujímavý najmä tým, že sa venoval otázkam, nad ktorými človek bežne nepremýšľa, hoci sa s nimi stretáva každý deň. Napríklad som sa konečne naučila rozlišovať medzi dátami, informáciami a znalosťami. Predtým mi tieto pojmy trochu splývali, dnes už chápem, že nejde o synonymá, ale o rôzne úrovne práce s poznaním.

Veľmi ma zaujal aj pojem tacitnej znalosti. Spočiatku som si ho predstavovala skôr úsmevne – ako vedomosť babky o kysnutom ceste. To typické "však to spravíš od oka", keď človek nevie vysvetliť presný postup, pretože každé cesto sa správa trochu inak. Postupne som pochopila, že ide o niečo širšie. Napríklad fitness tréner bez problémov zdvihne 15-kilogramovú činku jednou rukou, no nedokáže presne opísať všetky procesy, ktoré sa pri tom odohrávajú. Je to znalosť, ktorá je uložená v skúsenosti, tele a praxi, nie iba v slovách.

Z historického hľadiska ma zaujal Bushov koncept Memexu. Prišlo mi fascinujúce, že mnohé myšlienky, ktoré dnes považujeme za samozrejmé súčasti digitálneho sveta, vznikali už dávno pred internetom. Rovnako si pamätám Goldbergov stroj ako ukážku mechanického riešenia problémov v období pred digitálnymi technológiami.

Predmet mi zároveň ukázal, že technológie nie sú iba technickou záležitosťou, ale aj spoločenskou. Veľmi zaujímavá mi prišla myšlienka sociotechnickej priepasti, teda situácie, keď technologické možnosti napredujú rýchlejšie než potreby alebo schopnosti spoločnosti ich efektívne využívať. S tým súvisí aj paradox produktivity. Intuitívne by sa mohlo zdať, že nové technológie automaticky zvýšia efektivitu práce, no v praxi to tak často nie je. Organizácie musia zmeniť procesy, naučiť sa nové nástroje používať a niekedy dokonca prebudovať spôsob fungovania. A práve v období, keď sa technológie vyvíjajú mimoriadne rýchlo, je tento problém ešte výraznejší.

Zaujímavé boli aj diskusie o rôznych postojoch k technologickému rozvoju. Pamätám si najmä debaty o transhumanizme a otázkach, či je etické prekonávať biologické limity človeka pomocou technológií. Diskutovali sme napríklad o tom, kde je hranica medzi liečbou a vylepšovaním človeka, alebo či by bolo prijateľné nahrádzať časti ľudského tela technologickými náhradami. Na jednej strane stojí extropianizmus, ktorý v technológiách vidí cestu k zlepšovaniu života, na druhej strane neoludizmus, ktorý upozorňuje na možné riziká a stratu prirodzenosti. Nepamätám si už všetky detaily jednotlivých smerov, ale dodnes si pamätám, že vo mne vyvolali viac otázok než odpovedí, čo považujem za znak dobrej výučby.

Veľmi podnetná bola aj téma digitálnych humanitných vied. Prekvapilo ma, že digitálna kópia môže mať v určitých situáciách väčšiu hodnotu než originál, nie preto, že by bola autentickejšia, ale preto, že je dostupnejšia, lepšie analyzovateľná a využiteľnejšia pre výskum. Táto myšlienka mi pripadala spočiatku zvláštna, no čím viac som o nej premýšľala, tým viac mi dávala zmysel.

Po absolvovaní predmetu sa na technológie pozerám menej ako na súbor nástrojov a viac ako na súčasť širších spoločenských, kultúrnych a etických procesov. Vlastne som si uvedomila, že veľká časť predmetu nebola o tom, čo technológie dokážu, ale o tom, čo s nimi robia ľudia a čo ony robia s nami. Práve tento vzájomný vzťah človeka a technológií sa mi spätne javí ako jeho najdôležitejšia línia. Myslím si, že práve schopnosť prepájať technický a spoločenský pohľad bola jedným z najcennejších prínosov predmetu.

Predmet mi ukázal, že navrhovať službu a navrhovať produkt nie je to isté. Kým produkt existuje v priestore a je možné ho fyzicky vlastniť, služba existuje v čase a jej kvalita je úzko spätá so skúsenosťou používateľa. Zaujalo ma tiež, aký význam má oblasť služieb pre fungovanie spoločnosti a ekonomiky.

Počas predmetu sme sa venovali viacerým dizajnovým prístupom. Priznám sa, že napriek tomu, že model Double Diamond patrí medzi základné nástroje dizajnového myslenia, stále s ním trochu zápasím. Paradoxne mi príde natoľko jednoduchý, že sa v jeho jednotlivých krokoch občas zamotám viac než pri zložitejších konceptoch. Vnímam to však ako oblasť, v ktorej sa ešte chcem zlepšovať.

Veľmi ma zaujal agilný dizajn v pozitívnom slova zmysle - príprava na rýchle aktualizácie, ale najviac vo mne rezonovala kritika human-centered designu. Dovtedy som mala tendenciu vnímať orientáciu na používateľa ako jednoznačne pozitívnu hodnotu. Predmet ma však prinútil zamyslieť sa nad tým, či je pohodlie človeka vždy najvyšším cieľom a či by sme pri navrhovaní služieb nemali zohľadňovať aj širšie spoločenské alebo environmentálne dôsledky.

Odvtedy sa na mnohé služby pozerám kritickejšie. Napríklad pri používaní aplikácie Vinted ma napadá, či jej ekologický prínos nie je niekedy len zdanlivý. Na jednej strane umožňuje predĺžiť životný cyklus vecí, no na druhej strane si kladiem otázku, či lacný sveter poslaný cez polovicu republiky skutočne predstavuje environmentálny prínos. Rovnako rozmýšľam nad tým, či predaj použitých vecí často neslúži aj ako ospravedlnenie ďalších nákupov, čím sa pôvodná myšlienka udržateľnosti čiastočne vytráca.

Podobné otázky si kladiem aj pri online nakupovaní alebo objednávaní jedla. Mnohé služby sú prezentované ako spôsob šetrenia času a zvyšovania komfortu, no zároveň sú navrhnuté tak, aby maximalizovali zisk. Mechanizmy typu "nakúpte ešte za 86 Kč a získate dopravu zdarma" považujem za fascinujúci príklad toho, ako dizajn ovplyvňuje naše rozhodovanie. Často nás motivujú kúpiť niečo, čo v skutočnosti nepotrebujeme, len aby sme získali pocit výhodnejšieho nákupu. Podobný princíp možno pozorovať aj v internetových lekárňach, kde sa pri dokončovaní objednávky objavujú okná s otázkou "Nezabudli ste ešte na niečo?" a niekoľkými produktmi, ktoré je možné jedným kliknutím pridať do košíka. Na jednej strane môže ísť o užitočnú pripomienku, na druhej strane je to ďalší príklad toho, ako premyslený dizajn služieb ovplyvňuje naše správanie a rozhodovanie.

Veľmi zaujímavou témou pre mňa bolo aj testovanie služieb a rozhraní. Obzvlášť ma zaujal princíp safari testovania, pri ktorom si dizajnér prechádza vlastnou službou alebo procesom podobne ako bežný používateľ. Práve tento prístup mi pripadá mimoriadne cenný, pretože človek často navrhuje riešenia na základe predpokladov, ktoré sa v realite ukážu ako nesprávne. Až pri osobnej skúsenosti sa môžu odhaliť drobné bariéry, nejasnosti alebo frustrácie, ktoré by inak zostali nepovšimnuté.

Prínos predmetu preto nevidím len v osvojení si dizajnérskych metód, ale najmä v schopnosti pozerať sa na služby kriticky. Uvedomila som si, že dobrý dizajn nemusí automaticky znamenať dobrý dopad.

Predmet mi tiež ukázal, že kvalitný UX dizajn nevzniká len vďaka schopným dizajnérom. Zaujala ma problematika centralizovaných UX tímov vo veľkých organizáciách. Na jednej strane môže byť výhodou, že sa na používateľskú skúsenosť sústreďujú odborníci, na druhej strane však môže vzniknúť odstup od ľudí, ktorí službu alebo systém reálne vyvíjajú a prevádzkujú. Ak dizajnéri, vývojári a ďalší členovia tímu dostatočne nespolupracujú, výsledné riešenie môže byť menej kvalitné, hoci každý z nich odvádza svoju časť práce dobre. Aj v tejto oblasti som si uvedomila, aký dôležitý je dialóg medzi rôznymi profesiami a pohľadmi.

Považujem za dôležité, že existujú iniciatívy vznikajúce nielen zdola od občanov a komunít, ale aj z verejného sektora, ktoré sa snažia zohľadňovať širšie spoločenské potreby. 

Predmet, ktorý ma prinútil zamýšľať sa nad vecami, ktoré by mi predtým možno ani nenapadli...

Úprimne, asi najviac ma zaujala definícia čitateľa. Respektíve skôr ma trochu iritovala. Dozvedela som sa, že za čitateľa sa považuje človek, ktorý prečíta aspoň jednu knihu za rok. Nie je to zvláštne? Nie je jedna kniha strašne málo? A čo človek, ktorý počas roka prečíta množstvo odborných textov alebo úryvkov z pätnástich rôznych kníh, ale ani jednu nedočíta celú? A čo audioknihy? Kam vlastne v tejto definícii patria? Možno je to len štatistická kategória, ale prinútilo ma to premýšľať nad tým, čo vlastne znamená byť čitateľom.

Zaujalo ma aj fungovanie autorských práv a organizácia DILIA. Nikdy predtým som sa nad tým veľmi nezamýšľala, ale príde mi dôležité, že existujú mechanizmy na ochranu autorov. Zároveň som sa dozvedela o rozdelení literárnej tvorby na tú ekonomickú a na tvorbu, ktorá vzniká primárne ako umenie. Vlastne mi príde trochu smutné, že si človek často musí vyberať medzi tým, čo chce vytvárať, a tým, čo mu prinesie šancu na úspech.

S tým súvisí aj jedna vec, ktorú som si začala všímať doma. Väčšina detských kníh, ktoré máme, je od českých alebo slovenských autorov a ilustrátorov. Napriek tomu boli vytlačené v Číne. Príde mi to fascinujúce aj trochu šialené zároveň. Najmä keď si uvedomím, za akú cenu som niektoré z nich kupovala. Niekedy mám pocit, že tá suma by sotva pokryla cestu tej knihy autobusom z Brna do Znojma, nie ešte výrobu a dopravu cez polovicu sveta. Nikdy predtým som sa nad tým takto nezamýšľala.

Veľký zmysel mi dával aj edičný projekt. Práve vďaka nemu som pochopila, aké komplikované je niečo v knižnom prostredí presadiť. Nie je to len marketing, aj keď som to k nemu predtým mala tendenciu prirovnávať. Za každou knihou je obrovské množstvo rozhodnutí, plánovania a práce, ktoré čitateľ vôbec nevidí.

Zaujímavá bola aj časť venovaná knižniciam. Netušila som napríklad, že "naozajstná" knižnica musí obsahovať minimálne 2500 jednotiek. Páči sa mi myšlienka medziknižničných výpožičiek a toho, že si knižnice navzájom pomáhajú sprístupňovať informácie. Fascinovali ma aj historické knižnice. Napríklad to, že Marcus Antonius venoval Pergamskú knižnicu Kleopatre, alebo že Alexandrijská knižnica existovala už pred naším letopočtom. Je zvláštne uvedomiť si, ako dlho sa ľudia snažia zhromažďovať a uchovávať poznanie.

Silný dojem vo mne zanechala aj téma čitateľskej gramotnosti. Prekvapili ma rôzne testovania, napríklad PISA. Zároveň sa mi potvrdili niektoré veci, ktoré som si všímala už počas strednej školy. Napríklad veľké rozdiely medzi jednotlivými typmi škôl. Práve schopnosť pracovať s textom a porozumieť mu mi dnes príde ako jedna z najdôležitejších zručností, ktoré človek môže mať.

Ak si mám z predmetu odniesť jednu hlavnú myšlienku, tak asi tú, že kniha nie je len text. Je za ňou autor, vydavateľ, tlačiareň, distribúcia, knižnice, autorské práva, ekonomika aj čitatelia. A práve toto prepojenie všetkých týchto svetov ma na predmete bavilo najviac.

Predmet Informační politika a management ma fascinoval svojou teoretickou náročnosťou, ale zároveň ma prekvapilo, ako hlboko zasahuje do reality každodenného – najmä toho "naozaj dospeláckeho" – života. Počas semestra som si uvedomila, že informačné prostredie nie je len abstraktný pojem, ale priestor, v ktorom integrácia informačných a komunikačných technológií zásadne mení vzťahy, procesy aj fungovanie celej spoločnosti.

Dôležité pre mňa bolo pochopenie rozdielu medzi informačnou politikou a informačným managementom. Informačnú politiku dnes vnímam ako súbor pravidiel, smerníc a stratégií, ktoré určujú spôsob práce s informáciami, zatiaľ čo management predstavuje konkrétne procesy zberu, správy a distribúcie informácií tak, aby sa správne informácie dostali v správny čas na správne miesto. Zaujala ma aj problematika informačnej bezpečnosti a princíp ISO – dostupnosť, dôvernosť a integrita informácií. Práve tento zámok informačnej bezpečnosti mi pomohol pochopiť, prečo je ochrana dát oveľa komplexnejšia, než sa môže na prvý pohľad zdať.

Veľmi silno vo mne zostala aj téma eGovernmentu a projekt eGon. Oceňujem snahu českej verejnej správy posúvať digitalizáciu dopredu a vytvárať systémy, ktoré ľuďom reálne uľahčujú život. Zároveň však vnímam, že digitalizácia stále nie je úplná a prináša aj množstvo problémov – od nedostatočného zaučenia starších obyvateľov až po komplikácie spôsobené neprehľadnosťou systémov či nekompatibilitou údajov.

Ako Slovenka žijúca v českom ekonomickom a rodinnom prostredí som sa s týmito problémami stretla veľmi osobne. Dodnes napríklad nemám prístup k niektorým systémom typu BankID a stále mi nie je úplne jasné, akým spôsobom sa človek reálne dostáva k českému občianstvu či plnohodnotnej digitálnej identite. Najsilnejším momentom však pre mňa bola skúsenosť po narodení syna v českej nemocnici. Keďže jeho otec je Čech, predpokladala som, že administratívne procesy budú automatizované a bezproblémové. Namiesto toho sa však ukázalo, ako ľahko môže dôjsť k chybám v informačných systémoch – synovi bola pridelená moja adresa, pričom systém dokonca dokázal zo slovenskej Žiliny vytvoriť "českú Žilinu" kombinovanú s ulicou existujúcou iba na Slovensku. Táto skúsenosť ma prinútila uvedomiť si, že aj automatizované procesy sú len také kvalitné, ako kvalitne sú navrhnuté ich databázy, kontrolné mechanizmy a prepojenia medzi systémami.

Zároveň však musím priznať, že v mnohých momentoch sme výhody digitalizácie veľmi ocenili. Počas vybavovania rôznych záležitostí okolo novorodenca sme pravidelne pracovali s dátovou schránkou či systémom JENDA a uvedomovali si, aké náročné by bolo absolvovať všetky administratívne úkony osobne na úradoch. Aj napriek problémom preto vnímam digitalizáciu ako dôležitý krok správnym smerom.

Predmet vo mne vyvolal aj širšie úvahy o tom, ako rýchlo sa mení samotný spôsob práce s informáciami. Svoje detstvo si pamätám ako obdobie neustáleho zálohovania fotografií a dokumentov na externé harddisky, zatiaľ čo dnes držím v ruke iPhone, ktorý ma neustále upozorňuje na potrebu dokúpenia ďalšieho iCloud úložiska. Táto zmena veľmi dobre ukazuje, ako sa mení nielen technológia, ale aj naše chápanie vlastníctva, uchovávania a dostupnosti dát.

Zaujímavá pre mňa bola aj problematika otvorených dát. Uvedomila som si, že otvorené dáta neznamenajú iba "voľne dostupné informácie", ale systém presne definovaných pravidiel, štandardov a strojovo čitateľných formátov. Práve dôraz na kvalitu dát, interoperabilitu a použiteľnosť mi ukázal, prečo nestačí zverejniť dokument vo formáte PDF, ale prečo je potrebné myslieť na reálne využitie dát v digitálnom prostredí.

Predmet vo mne zanechal silné uvedomenie, že informačná politika a management nie sú len teoretické disciplíny, ale oblasti, ktoré dnes zásadne ovplyvňujú fungovanie štátu, spoločnosti aj každodenného života jednotlivca. Myslím si, že práve schopnosť kriticky rozmýšľať o fungovaní informačných systémov bude v budúcnosti čoraz dôležitejšia – nielen pre odborníkov, ale pre každého človeka, ktorý v digitálnej spoločnosti žije.

Predmet patril medzi tie, pri ktorých som mala pocit, že sa netýkajú iba školy, ale každodenného života. Už dávno pred nástupom na vysokú školu som premýšľala nad otázkou, ako je možné, že sa každá ďalšia generácia musí naučiť všetko to, čo generácie pred ňou, a zároveň obrovské množstvo nových poznatkov. Informácií neustále pribúda, no kapacita ľudského mozgu ostáva rovnaká. Práve tento predmet mi pomohol premýšľať o vzdelávaní a učení v širších súvislostiach.

Silno vo mne rezonovala téma informačného preťaženia a života v digitálnom prostredí. Vyrastala som už v dobe sociálnych sietí a veľmi skoro som si začala uvedomovať, že neustála prítomnosť technológií môže byť vyčerpávajúca. Ešte počas gymnázia som si zvykla pravidelne odinštalovať Facebook ako formu digitálneho detoxu. Dnes je situácia odlišná. Telefón už neslúži iba na komunikáciu alebo zábavu. Potrebujem ho na cestovanie, platby, orientáciu, kontakt s rodinou či organizáciu každodenného života. Technológie sa stali prirodzenou súčasťou fungovania spoločnosti a úplne sa od nich odstrihnúť je čoraz náročnejšie.

Aj preto ma zaujala diskusia o tom, že v digitálnom prostredí často nie je nič skutočne zadarmo. Ak neplatíme za službu peniazmi, často platíme svojimi dátami, pozornosťou alebo osobnými informáciami. Predmet vo mne posilnil potrebu premýšľať kriticky nad tým, ako digitálne nástroje používam a akú cenu za ich používanie platím.

Veľmi inšpiratívny bol pre mňa aj model 70:20:10, ktorý opisuje, že väčšina učenia prebieha mimo formálneho vzdelávania. Keď potrebujem vyriešiť problém v domácnosti, hľadám rady na fórach. Keď sa snažím pochopiť vývin dieťaťa alebo zdravotné odporúčania, siaham po knihách, odborných článkoch a dôveryhodných zdrojoch. Ani organizáciu svadby, rodičovstvo či množstvo praktických životných zručností som sa neučila v škole. Napriek tomu ide o oblasti, v ktorých sa človek učí neustále. Tento koncept mi pomohol uvedomiť si, že učenie nie je viazané na školskú lavicu, ale sprevádza nás počas celého života.

Práve preto som začala ešte viac premýšľať nad fungovaním súčasného školstva. Deti trávia v škole veľkú časť dňa a učenie si často nosia aj domov. Zároveň vyrastajú vo svete, ktorý sa mení rýchlejšie než kedykoľvek predtým. Často sa uvádza, že časť dnešných žiakov sa pripravuje na profesie, ktoré ešte ani neexistujú. Preto ma zaujímajú alternatívne prístupy ku vzdelávaniu, ktoré reagujú na meniaci sa svet a kladú väčší dôraz na samostatnosť, kritické myslenie a schopnosť učiť sa. Zároveň si však uvedomujem, že aj ja sama by som pravdepodobne svoje dieťa zapísala do bežnej školy. Táto vnútorná rozpoltenosť mi ukazuje, akú silnú úlohu zohrávajú spoločenské normy a predstavy o tom, čo je "normálne".

Ako študentku informačných štúdií ma predmet priviedol aj k ďalšej zaujímavej úvahe. Nikdy v histórii nebol prístup k informáciám jednoduchší než dnes. Odpoveď na takmer akúkoľvek otázku máme doslova na pár kliknutí. Zároveň však nikdy nebolo náročnejšie rozhodnúť sa, ktorým informáciám venovať pozornosť, ktoré zdroje sú dôveryhodné a čo je pre nás skutočne dôležité. Nejde už len o problém nedostatku informácií, ale často skôr o problém ich nadbytku. Práve schopnosť orientovať sa v tomto prostredí, kriticky vyhodnocovať zdroje a vedome pracovať so svojou pozornosťou považujem za jednu z najdôležitejších kompetencií súčasnosti.

Predmet vo mne zanechal presvedčenie, že učenie nie je jednorazová aktivita spojená so školou, ale celoživotný proces. Naučil ma premýšľať nielen nad tým, čo sa učíme, ale aj prečo sa to učíme, kde sa to učíme a aké podmienky pre učenie vytvára moderná spoločnosť. Možno práve preto ho vnímam ako jeden z predmetov, ktorý vo mne nezanechal iba poznatky, ale predovšetkým otázky. A práve tie ma nútia premýšľať o vzdelávaní, technológiách a spoločnosti aj dlho po jeho absolvovaní.

Tento predmet bol veľmi širokospektrálny – prepájal literatúru, filozofiu, náboženstvo, históriu aj detskú literatúru. Práve táto rôznorodosť bola pre mňa zaujímavá, pretože som si v mnohých témach pripomínala predmety zo základnej školy a gymnázia, na ktoré mám dodnes veľmi pozitívne spomienky.

Úvodné hodiny venované základnému rozdeleniu literatúry a práci s textom vo mne vyvolali nostalgiu. Mala som šťastie na výborných učiteľov literatúry, ktorí vedeli "aj z rozprávky vyrobiť rozprávku" – a práve tento pocit ma na začiatku predmetu veľmi sprevádzal. Zároveň som si však uvedomila, že český literárny a kultúrny kontext je pre mňa ako Slovenku v mnohých oblastiach nový. Veľká časť diel či autorov, o ktorých sme sa učili, mi dovtedy nebola vôbec známa.

Z historického hľadiska ma zaujali najmä tradície formujúce českú kultúru a literatúru – cyrilometodská, svätováclavská a českobratská tradícia. Prekvapilo ma najmä silné postavenie sv. Václava v českom kultúrnom priestore, pretože na Slovensku sa historicky oveľa viac zdôrazňuje význam Cyrila a Metoda. Zaujímavé pre mňa bolo aj opätovné stretnutie so staroslovienčinou či hlaholikou, ktoré mi pripomenuli hodiny dejepisu. Úplne novou témou však pre mňa bola Masarykova Česká otázka – predtým som netušila, že niečo také existuje, ani že išlo o spoločensky kontroverznú tému. Naopak, veľmi dobre som si z predchádzajúceho štúdia pamätala význam samizdatu a neoficiálnej literárnej tvorby.

Filozofické časti predmetu mi zas pripomínali občiansku náuku. Myšlienky Reného Descarta, dualizmus tela a duše či otázky materiálneho a duchovného sveta boli zaujímavé, no zároveň som si uvedomila, že filozofia nie je oblasť, ku ktorej prirodzene inklinujem. Pri príliš hlbokom filozofovaní mám skôr úzkostné pocity, a preto tieto témy vnímam radšej v základnej rovine. Aj to však považujem za dôležité sebapoznanie – uvedomenie si, ktoré oblasti ma intelektuálne napĺňajú a ktoré naopak nie sú mojím prirodzeným spôsobom premýšľania.

Najsilnejšou a najobľúbenejšou časťou predmetu pre mňa bola detská literatúra. Veľmi ma zaujala myšlienka intencionálnej literatúry, ale aj fakt, že niektoré diela sa detskou literatúrou stali až postupne. Mimoriadne blízky mi bol koncept crossover alebo dvojdomej literatúry, ktorá prepája svet detí a dospelých. Zaujímavé bolo aj uvedomenie si paradoxu, že literatúru pre deti tvoria dospelí ľudia, ktorí už detský svet nezažívajú priamo.

Silný dojem vo mne zanechala aj myšlienka progresívnych a regresívnych tendencií detskej literatúry. Na jednej strane pripravuje dieťa na fungovanie vo svete, vedie ho k normám a socializácii, na druhej strane podporuje hravosť, fantáziu a slobodu. Práve toto napätie medzi výchovou a voľnosťou mi prišlo veľmi zaujímavé.

Z historického vývoja detskej literatúry ma oslovilo najmä to, ako autori počas komunistickej cenzúry využívali detské knihy ako priestor na ukrývanie myšlienok či symbolických odkazov. Zaujímavé bolo aj uvedomenie si, že vývoj detskej knihy úzko súvisel so spoločenskými zmenami, ako boli kníhtlač, zavedenie povinnej školskej dochádzky alebo zníženie detskej úmrtnosti.

Veľmi aktuálne na mňa pôsobila aj téma detabuizácie v detskej literatúre. Sama v nej vnímam určitý vnútorný rozpor – na jednej strane je podľa mňa správne pomenovávať veci otvorene a nebáť sa náročných tém, na druhej strane si myslím, že pri malých deťoch treba rešpektovať vek, citlivosť a prirodzený čas dozrievania.

Na záver ma veľmi oslovila moderná podoba kníh pre najmenšie deti – kontrastné knihy, zvukové knihy, hmatové prvky či interaktívne ilustrácie. Fascinuje ma myšlienka budovania vzťahu ku knihám už od úplného detstva. Dnes, aj vďaka vlastnej skúsenosti s materstvom, vnímam literatúru pre deti nielen ako prostriedok učenia, ale aj ako spôsob vytvárania bezpečia, blízkosti a pozitívneho vzťahu k čítaniu od najútlejšieho veku.

Predmet mi celkovo pomohol uvedomiť si, ako úzko spolu súvisia literatúra, história, kultúra a spoločenské hodnoty. Zároveň ma utvrdil v tom, že najbližšie mám k témam detstva, edukácie a práce s príbehom, ktoré by som chcela ďalej v živote udržiavať a ideálne ich aj rozvíjať.

Na angličtine si najviac cením formu, akou bola vyučovaná. Že šlo o blokovú výuku trvajúcu jeden necelý deň, spolu so špecialistom zo zahraničia. Bolo zaujímavé nazerať na problematiku fake news a hoaxov z pohľadu rodeného Američana. Vymieňať si názory a postoje. Zároveň bol absolútne geniálny nápad začať o 9tej hodine rannej spoločnou hrou, ktorá všetky súťaživé aj nesúťaživé typy prebrala a motivovala k fungovaniu na tejto hodine a zahrnula tak každého jednotlivca aby sa zapojil. Myslím, že takáto forma výučby anglickej jazykovej kompetencie je na magisterskom stupni viac než adekvátna a dá nám do života omnoho viac, ako "bežná" forma.

Spočiatku mi tento predmet pripadal ako súbor veľmi podobných teoretických pojmov, medzi ktorými som len ťažko hľadala rozdiely. Postupne som však pochopila, že jednotlivé koncepty opisujú rôzne aspekty toho, ako ľudia pracujú s informáciami v každodennom živote. Práve toto uvedomenie bolo pre mňa jedným z najväčších prínosov predmetu – zdanlivo abstraktné teórie začali dávať zmysel v situáciách, ktoré sama denne zažívam.

V rámci predmetu sme sa zoznámili aj so štruktúrou IMRAD, ktorá mi pomohla lepšie pochopiť organizáciu odborných textov a vedeckej komunikácie. Dôležitejšie pre mňa však boli témy spojené s informačným správaním jednotlivcov a spôsobmi vyhľadávania informácií.

Zaujali ma najmä rozdiely medzi pojmami searching, seeking a browsing. Pred absolvovaním predmetu by som pravdepodobne všetky tri aktivity označila jednoducho ako "hľadanie informácií". Dnes si uvedomujem, že ide o odlišné procesy, ktoré využívam v rôznych situáciách. Niekedy potrebujem rýchlu odpoveď na konkrétnu otázku a vystačím si s jednoduchým searchingom. Inokedy sa téma postupne rozvíja, prechádzam rôzne zdroje, porovnávam ich a vytváram si širší obraz, čo už viac pripomína seeking alebo browsing.

Veľmi zaujímavé pre mňa bolo aj rozdelenie používateľov na fast surfers a deep divers. Pri spätnej reflexii som si uvedomila, že sa správam raz ako jeden, raz ako druhý typ. Pri bežných každodenných otázkach často siaham po najrýchlejšom riešení. Ak napríklad potrebujem vymyslieť príkrm pre dieťa, zadám otázku do ChatGPT a vyberiem si jednu z ponúknutých možností. Na druhej strane existujú situácie, v ktorých sa z jednoduchého problému stane rozsiahle pátranie. Napríklad pri odstraňovaní odolných škvŕn z detského oblečenia dokážem prechádzať blogy, diskusie, odporúčania a porovnania produktov, až sa nakoniec dostanem k vyhľadávaniu najvýhodnejšej ceny konkrétneho prípravku. Aj na takýchto banálnych príkladoch vidím, ako rôznorodo sa naše informačné správanie môže prejavovať.

Najsilnejšie vo mne však zarezonoval koncept berry-pickingu. Spomenula som si pri ňom na vlastnú skúsenosť z obdobia pandémie COVID-19, keď som sa intenzívne snažila riešiť problémy s aknóznou pleťou. Po rokoch neúspešného hľadania riešení som sa na sociálnych sieťach dostala k dermatologičkám, kozmetičkám a odborníčkam, ktoré zdieľali množstvo informácií dostupných doslova na pár kliknutí. Informácie som postupne zbierala z blogov, článkov, príspevkov či videí a každá nová informácia ma priviedla k ďalšej. Presne tak, ako opisuje model berry-pickingu.

Táto skúsenosť však zároveň ukázala aj odvrátenú stránku informačného prostredia. Neustály prísun nových odporúčaní a produktov vo mne postupne vyvolával pocit, že vždy existuje ešte niečo ďalšie, čo by som mala vyskúšať. Namiesto riešenia problému som sa začala strácať v nadbytku informácií. Nakoniec som sa sociálnym sieťam na určitý čas vyhýbala, pretože ich otvorenie vo mne vyvolávalo nepríjemný pocit zahltenia. Pri tejto skúsenosti som sa opakovane vracala k pojmu informačná chudoba. Viem, že z odborného hľadiska ide skôr o informačné preťaženie, no napriek tomu som premýšľala, či medzi týmito javmi nemôže existovať určitý prienik. Ak človek vedome prestane vyhľadávať nové informácie, pretože mu už neprinášajú úžitok alebo ho psychicky zaťažujú, nevytvára si tým do istej miery vlastný uzavretý informačný priestor? Na túto otázku nemám jednoznačnú odpoveď, ale práve podobné úvahy mi ukázali, že témy informačného správania sú oveľa komplexnejšie, než sa na prvý pohľad zdá.

Predmet mi pomohol uvedomiť si, že informačné správanie nie je len akademickou témou, ale niečím, čo ovplyvňuje naše každodenné rozhodovanie. Dnes si oveľa viac všímam, ako informácie vyhľadávam, ktorým zdrojom dôverujem a akým spôsobom na mňa vplýva samotné informačné prostredie. Do budúcna by ma zaujímalo ako sa ďalej vyvíja vzťah medzi informačným preťažením, sociálnymi sieťami a psychickou pohodou používateľov, pretože ide o tému, s ktorou má skúsenosť veľká časť mojej a hlavne ďalšej generácie.

Predmet sa zameriaval na vzťahy medzi spoločnosťou, technológiami a kultúrnym prostredím, pričom reflektoval najmä to, akým spôsobom technológie ovplyvňujú naše myslenie, každodenné fungovanie a vnímanie reality. Počas predmetu som sa oboznámila s konceptami mediálnej reprezentácie, algoritmického odporúčania obsahu, technologického determinizmu či sociotechnického mesianizmu.

Naučila som sa viac kriticky premýšľať nad tým, ako sú spoločenské problémy komunikované prostredníctvom médií a digitálnych platforiem. Zaujímavé pre mňa bolo uvedomenie si, že aj zdanlivo jednoduché vizuálne symboly – napríklad obraz ľadového medveďa na topiacom sa ľadovci – nie sú iba neutrálnym doplnkom, ale konštruovanou reprezentáciou reality, ktorá má vyvolávať konkrétnu emocionálnu reakciu.

Predmet mi zároveň pomohol lepšie pochopiť fungovanie algoritmických odporúčacích systémov platforiem ako Spotify, Netflix alebo Instagram a ich vplyv na kultúrnu spotrebu používateľov.

Spočiatku pre mňa bol predmet pomerne náročný na uchopenie, najmä kvôli väčšiemu množstvu teoretických konceptov a odborných pojmov. Postupne som však zistila, že práve tieto teórie veľmi presne opisujú mechanizmy, s ktorými sa stretávame v každodennom digitálnom prostredí. Pomohlo mi pozerať sa na predmet viac cez konkrétne situácie z bežného života, než iba cez teoretické definície.

Silno vo mne rezonovala najmä téma algoritmického odporúčania obsahu. Uvedomila som si, že platformy, ktoré denne používame, do veľkej miery formujú náš kultúrny vkus a preferencie. Napríklad pri používaní Spotify som začala viac vnímať, ako systém opakovane odporúča populárnych a už etablovaných interpretov, zatiaľ čo lokálna alebo menej známa tvorba zostáva na okraji pozornosti. Predmet mi tak pomohol premýšľať nad tým, že digitálne platformy nie sú neutrálne nástroje, ale aktívni aktéri kultúrneho prostredia.

Podobne som začala kritickejšie vnímať aj mediálne spracovanie environmentálnych a spoločenských tém. Pri sledovaní populárneho dokumentu o plastoch na platforme Netflix som si uvedomila, akým spôsobom môže byť problém komunikovaný cez silné emocionálne rámovanie a selektívne dávkovanie informácií. Dokument vo mne vyvolal otázky o tom, ako streamovacie platformy a algoritmy ovplyvňujú nielen to, čo sledujeme, ale aj spôsob, akým o témach premýšľame.

Výrazne ma zaujal aj koncept sociotechnického mesianizmu, teda predstava, že technologický pokrok automaticky vyrieši spoločenské problémy. Tento koncept vo mne vyvolal určitú obavu najmä v súvislosti s aktuálnym rozvojom umelej inteligencie. Uvedomila som si, že technologické inovácie síce prinášajú nové možnosti, no zároveň môžu oslabovať kritické myslenie a prirodzenú spoločenskú diskusiu, pokiaľ ich spoločnosť začne nekriticky vnímať ako univerzálne riešenie.

Predmet ma zároveň priviedol k väčšiemu zamysleniu nad tým, že digitálne technológie často nevnímame ako aktívnych tvorcov reality, ale iba ako neutrálne nástroje. Zaujímavým a zároveň znepokojujúcim príkladom pre mňa bolo zistenie, že platforma Google môže v službe Google Maps zobrazovať rozdielne hranice štátov v závislosti od krajiny alebo IP adresy používateľa. Napríklad hranice Krymu sa môžu vizuálne líšiť podľa toho, z akej krajiny sa používateľ pripája. Tento príklad mi veľmi silno ukázal, že technológie nie sú iba technickým sprostredkovateľom informácií, ale zároveň nesú politické, kultúrne a mocenské rozhodnutia, ktoré môžu ovplyvňovať naše vnímanie sveta.

Jeden z náročnejších a zároveň najabstraktnejších predmetov počas štúdia. Mnohé koncepty boli spočiatku veľmi teoretické a mala som problém predstaviť si ich praktické využitie. Napriek tomu vo mne predmet zanechal viacero zaujímavých myšlienok, ku ktorým sa v mysli vraciam aj mimo školy.

Vždy ma fascinovalo, ako vlastne vznikajú slová, jazyky a významy. Prečo sa v rôznych krajinách vyvinuli odlišné jazykové systémy a ako je možné, že slová dokážu niesť význam, ktorý ľudia intuitívne chápu. Zaujímavé pre mňa bolo aj zistenie, že to, čo sa pod nejakým slovom skrýva, nazývame symbolom a že vzťah medzi slovom a jeho významom je arbitrárny. Aj keď som na tieto otázky nenašla jednoznačné odpovede, fascinovalo ma už samotné zistenie, že existujú vedecké disciplíny, ktoré sa organizáciou poznania, jazyka a informácií systematicky zaoberajú.

Počas predmetu sme pracovali s pojmami ako dáta, informácie, znalosť alebo dokument. Zaujímavá pre mňa bola najmä myšlienka, že znalosť je do určitej miery subjektívna – vzniká až v mysli konkrétneho človeka a každý môže rovnakú informáciu interpretovať odlišne. Táto myšlienka mi prišla veľmi aktuálna aj v dnešnej dobe informačného pretlaku a sociálnych sietí.

Zaujala ma tiež Floridiho teória informácie "ako niečo", "pre niečo", "o niečom" a "v niečom", pretože ukazuje, že informácia nie je len jednoduchý údaj, ale vždy existuje v určitom kontexte a vzťahu.

V rámci predmetu sme sa oboznámili aj s tradičnými klasifikačnými systémami používanými v knižniciach, ako sú DDC, LCC alebo UDC. Zaujímavý mi prišiel aj fazetovo-analytický prístup Ranganathana založený na kategóriách osoba, hmota, energia, priestor a čas. Hoci tieto systémy na mňa pôsobili veľmi abstraktne, uvedomila som si, aké dôležité je organizovanie informácií v spoločnosti, kde denne vzniká obrovské množstvo dát a obsahu.

Najbližšia mi napokon bola téma homoným, synoným a hier so slovami. Práve pri nej som najviac cítila prepojenie teórie s bežným jazykom, komunikáciou a každodenným fungovaním ľudí. Uvedomila som si, aký silný nástroj jazyk vlastne je a ako veľmi význam slov ovplyvňuje naše chápanie reality aj medziľudskú komunikáciu.

Aj keď bol tento predmet pre mňa náročný, priniesol mi nový pohľad na jazyk, informácie a spôsob, akým ľudia organizujú poznanie. Viac by ma zaujímalo viac prepájať tieto teoretické koncepty s praktickými témami, napríklad s médiami, dezinformáciami alebo fungovaním komunikácie v digitálnom priestore, a hlavne AI. Prípadne vysvetľovať podobné koncepty na jednoduchých príkladoch z bežného života – pokojne aj na recepte.

Semináre k diplomovej práci som spočiatku vnímala najmä ako opakovanie metodologických postupov a tém, s ktorými som sa stretla už počas bakalárskeho štúdia. Práve preto som na začiatku predpokladala, že pôjde skôr o formálnu prípravu na písanie záverečnej práce. Postupne sa však prvý seminár presunul od všeobecných metodologických tém k tematickým blokom jednotlivých vyučujúcich a potenciálnych vedúcich diplomových prác. Táto časť predmetu pre mňa predstavovala najväčší prínos.

Mali sme možnosť nahliadnuť do odborného zamerania vyučujúcich, s ktorými sme sa počas štúdia často nestretli, a zároveň spoznať témy, o ktorých som dovtedy ani netušila, že môžu byť predmetom diplomovej práce na KISKu. Spätne preto považujem úvodné metodologické zhrnutie za dobre zvolenú stratégiu, pretože vytvorilo spoločný základ, na ktorý mohli jednotlivé semináre nadviazať. Oceňujem tiež dostupnosť záznamov, ku ktorým bolo možné sa vracať podľa aktuálnej potreby.

Samotná myšlienka písania ďalšej záverečnej práce vo mne spočiatku nevyvolávala veľké nadšenie. Uvedomujem si totiž niekoľko paradoxov, ktoré ma pri písaní sprevádzajú. Na jednej strane ma prirodzene priťahujú komplexné a náročné témy, ktoré si často sama zbytočne komplikujem. Na druhej strane bojujem s otázkou zmyslu záverečnej práce a s pocitom, že po štátniciach jej výsledky často zostanú nepovšimnuté. Zaujímavé však je, že akonáhle prekonám počiatočný odpor k písaniu, nastáva opačný problém – téma ma začne pohlcovať natoľko, že mám tendenciu neustále objavovať nové súvislosti a rozširovať pôvodný zámer práce ďaleko za jej hranice.

Práve v tomto smere mi predmet pomohol najviac. Neposkytol mi iba metodologické zázemie, ale predovšetkým lepšiu orientáciu v tom, aké výskumné prístupy, témy a perspektívy KISK vo svojom skúmaní ponúka. Uvedomila som si, aká široká je oblasť informačných štúdií a knihovníctva a koľkými rôznymi spôsobmi je možné pristupovať k výskumu.

Za jednu z najzaujímavejších myšlienok považujem uvedomenie, že metodológia nie je iba povinnou súčasťou akademického textu. Naopak, výrazne ovplyvňuje to, aké poznanie nakoniec vznikne. Fascinuje ma množstvo metodologických postupov, ktoré možno pri skúmaní využiť, a ešte viac možnosti ich kombinovania. Čím viac som sa s metodológiou stretávala, tým viac som si uvedomovala, že ani pri rovnakej výskumnej otázke nemusia dvaja výskumníci dospieť k totožným výsledkom. Každý z nich môže zvoliť odlišnú výskumnú stratégiu, inú metódu zberu dát, odlišný spôsob analýzy či kódovania a práve tieto rozhodnutia následne formujú výsledný obraz skúmaného javu.

Táto myšlienka vo mne pravidelne rezonuje a pripomína mi, že spôsob, akým sa pýtame, pozorujeme a interpretujeme svet okolo seba, často ovplyvňuje výsledok rovnako silno ako samotný predmet skúmania.

Ak som za niečo v tom odbore naozaj vďačná, tak sú to možnosti praxí a stáží. Možnosť praxe som využila v univerzitnom spolku Masarykova studentská unie, kde som pôsobila na pozícii Marketing Manager. Prehĺbila som tak do praxe svoje znalosti zo Základov marketingu a Leadershipu. Zároveň som čelila okúseniu rôznych komunikačných techník, pretože vedenie takmer 30členného tímu nie je ani trochu jednoduché. Pozícia zahrňovala rôznu tvorbu kampaní, strategického plánovania príspevkov na sociálne siete a blog, či dohľad nad tvorbou grafiky a vývojom webu. Ku koncu funkčného obdobia sme sa dokonca odhodlali na menší "rebranding". Prax plná skúseností a zážitkov, prevažujúco pozitívnych, ale aj negatívnych. Každopádne táto skutočnosť splnila presne to, od čoho praxe sú - dala do života ďalšie dôležité aspekty, ktoré môže človek neskôr využiť v práci.

Leadership bude pre mňa naveky predmetom, ktorým som prezenčne zahájila svoju cestu KISKom a neprijala by som si, aby to bolo inak. Najviac ma pobavil hneď prvý seminár, kedy sme si povedali, že je to vlastne predment Manažment, ale kvôli ESF a nejakým dohodám, to budeme nazývať Leadership. Bavil ma jednotlivý prístup, uvoľnená atmosféra na hodinách, prejdenie nejakých teoretických konceptov, ich prevedenie do reálneho života, a zároveň plnenie priebežných úloh a aplikovanie poznatkov z nich do diskusií na hodinách. Urobí Vás tento predmet dobrým lídrom? Nie. Môže Vám k tomu dopomôcť a zjednodušiť pôsobenie na vyššej funkcii? Určite!

Predmet plný nadšenia. Pôvodne som si ho dala "iba tak do počtu". Pretože v tej dobe som sa už nejakú chvíľu marketingu venovala. Sama som bola zvedavá, ako sa to na tomto predmete vyvynie. Na jednu stranu som túžila mať k marketingu nejaký teoretický základ, ale ten názov "ZÁKLADY marketingu" ma mierne desil v zmysle, že sa tam budem nudiť. A ono nie! Nakoniec to bolo možno presne to, čo som potrebovala, potvrdiť si to know-how, ktoré mám, podložiť ho nejakou teoretickou rovinou a dozvedieť sa ešte niečo naviac. Rovnako tak bolo super ukončenie predmetu formou bookclubu. Nechápala som prečo si niektorí moji známi tento predmet dávali kvôli vyučujúcej. Po prvej štvrthodinovke som to pochopila až moc dobre. 

Keď už som mala navolené predmety a povedala si, že mám viacmenej jasno v tom, ako bude rozvrh vyzerať, vravela som si, že je škoda, že nemáme žiadny predmet zameraný na umelú inteligenciu. Prešli asi 2 dni a v mailových schránkach nám pristála možnosť zapísať sa práve na prompt engineering. Predmet vyučovaný každý druhý týždeň a online s externistom z Prahy. Super skúsenosť vymieňania knowhow a skúseností s ďalšími kolegami. Rozprava o tom, čo je dobré a čo nie, čo je diskutabilné, a čo treba vyskúšať. Ako jedinec, ktorý do momentu tohto zápisu používal max. ChatGPT a Deepl, som naozaj nadšená, že som zrazu mala možnosť okúsiť Copilot, či Gemini a porovnávať v rámci skupiny výsledky, ktoré tieto AI priniesli.